Mgr. et Mgr. art. Barbara Balážová, PhD.
Globálne verzus lokálne a lokálne verzus globálne

Za cieľ projektu možno považovať prípravnú fázu výskumu a štúdia pramenného materiálu, ktorý dokumentuje cirkuláciu umeleckých ideí, foriem či konkrétnych umeleckých osobnosti medzi Rímom a univerzitou v Trnave v rokoch 1635 – 1777. Na rozdiel od dokumentovania kultúrnych väzieb (duchovných, literárnych, v kontexte vzdelávania, etc.) medzi Rímom a Slovenskom, t. j. ranonovovekým Uhorskom, nebola až doteraz venovaná pozornosť vizuálnej komunikácii vďaka geografii výtvarného umenia (architektúra, maliarstvo, sochárstvo, grafika, umelecké remeslo), a to ani s ohľadom na priame väzby barokového umenia Slovenska na rímske prostredie. Transfer a cirkuláciu umeleckých ideí či foriem možno ďalej dokumentovať i v ďalších konkrétnych lokalitách na Slovensku (napr. Trenčín, Prešov) a trnavské univerzitné prostredie tak na jednej strane možno považovať za lokálne voči Rímu, no na strane druhej je globálnejšie orientovaným intelektuálnym a umeleckým centrom voči lokálnemu prostrediu Uhorska v ranom novoveku. Vďaka jezuitským Litterae annuae či intenzívnej korešpondencii bolo uhorské prostredie prenášané do rímskeho centra a vo viacerých konkrétnych prípadoch bol záujem Ríma o Uhorsko prekvapivo intenzívny (napr. v Mundus subterraneus Athanasia Kirchera). Na výskum rímskych prameňov vo vzťahu k univerzite v Trnave by mal v blízkej budúcnosti nadviazať medzinárodný projekt mapujúci vizuálnu komunikáciu medzi jezuitskými univerzitnými centrami raného novoveku v strednej Európe (Trnava, Viedeň, Olomouc, Praha a Wrocław) v širšej spolupráci viacerých výskumných inštitúcií.

Mgr. Viera Bartková, PhD.
Inštitucionálne a spolkové aktivity cudzincov a umelci zo Slovenska v Ríme v prvej tretine 19. storočia

Je pravdepodobné, že pri založení Spolku milovníkov a podporovateľov umenia v novembri 1829 bol prítomný jeden z maliarov pochádzajúci zo Slovenska – Eduard Spiro. V štatúte z roku 1830 sa jeho meno nachádza v spoločnosti aristokratov, diplomatov a najvýznačnejších umelcov jeho doby ako bol napríklad dánsky sochár „Commendatore Thorwaldsen“, rímsky maliar „Cav. Camuccini“, nemecký maliar „Catel“. O Spirovi vieme, že vďaka svojmu podporovateľovi veľvyslancovi monarchie grófovi Apponyimu mal možnosť študovať a pracovať v Miláne a v Ríme. Doteraz však nebol definitívne upresnený dátum jeho pobytu tak v Ríme, ako aj v Miláne. Podľa listu milánskeho maliara Gioacchina Serangeliho sa zdá, že Spiro bol v kontakte s jedným z najvýznamnejších predstaviteľov umeleckej scény prvej polovice 19. storočia Bertelom Thorvaldsenom ešte pred svojím príchodom do Ríma. K stretnutiu došlo pravdepodobne počas pobytu Thorvaldsena v Miláne v auguste 1819. Z archívnych zdrojov (Súpis duší, farnosť San Marco) vyplýva, že v Ríme „Odoardo“ Spiro býval, alebo aspoň mal ateliér, v sídle ambasády monarchie až do roku 1829. Je možné, že v prvých mesiacoch nasledujúceho roka Spiro odcestoval do vlasti, a tak štatút podpísal francúzsky veľvyslanec „S.E. Gróf de la Ferronays pre neprítomnosť pána Spira“. Cieľom zakladateľov spolku, skupiny umelcov a podporovateľov umenia bola organizácia každoročných výstav. V okruhu Thorvaldsena a spolku sa objavil aj ďalší maliar zo Slovenska pôsobiaci v Ríme v 30. rokoch 19. storočia – Karol Marko starší. Obrazy Marka sú dnes v zbierke Thorvaldsenovho múzea a je známe, že Marko vystavoval svoje obrazy na výstavách spolku. Žiaľ publikácie – zoznamy členov a katalógy výstav sú z väčšej časti stratené a jedinou možnosťou pre získanie ďalších informácií je štúdium dokumentov uložených v rímskom štátnom archíve (fond úradu kamerlenga) a dobových periodík. V rovnakom roku bola založená archeologická spoločnosť – Instituto di Corrispondenza Archeologica (dnes Nemecký archeologický ústav v Ríme) s podobným cieľom ako mal spomenutý spolok – spojiť talianskych a zahraničných vzdelancov z dôvodu organizácie a propagácie archeologického výskumu. Okrem vydavateľských aktivít inštitút usporadúval každý týždeň verejné schôdze a účastníci boli povinní podpísať prezenčnú listinu. Prezenčné listiny sa dnes nachádzajú v archíve Nemeckého archeologického ústavu v Ríme a mohli by byť ďalším zaujímavým zdrojom pre náš výskum.

Mgr. Juraj Červenka
Letecká vojna nad tzv. juhozápadným frontom a účasť letcov pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska v nej

Rakúsko-uhorské vzdušné sily patrili počas prvej svetovej vojny síce kvantitatívne k tým skromnejším, napriek tomu už od prvých týždňov vojnového konfliktu pomerne úspešne operovali nad frontovou krajinou v rôznych častiach Európy. Lietajúci personál, teda pilotov a leteckých pozorovateľov, tvorili mladí muži pochádzajúci zo všetkých kútov habsburskej monarchie, územie dnešného Slovenska nevynímajúc.

Väčšina leteckých rôt bola nasadená proti talianskym protivníkom, a to na sočskom, resp. piavskom fronte a v južnom Tirolsku. Krajania z dnešného Slovenska nechýbali v dôležitých leteckých operáciách, vrátane strategického náletu na Miláno vo februári 1916, počas talianskych ofenzív na rieke Soča, spojeného nemecko-rakúsko-uhorského útoku na jeseň 1917, leteckej bitky nad Montellom atď. Okolnosti a priebeh spomínaných udalostí autor projektu skúmal prostredníctvom archívnych dokumentov uložených vo viedenskom Vojenskom archíve, teraz sa snaží svoje poznatky doplniť údajmi z talianskych archívov. Autor projektu sa usiluje taktiež čo najvernejšie zistiť priebeh leteckých súbojov medzi príslušníkmi talianskych Corpo Aeronautico Militare a rakúsko-uhorských K. u. k. Luftfahrtruppen, konkrétne tých, ktorí pochádzali z územia dnešného Slovenska.

PhDr. Kristian Elschek, CSc.
Rímske stavby a germánske kniežacie prostredie počas doby rímskej severne od stredného Dunaja

Slovensko s výnimkou južnej časti Bratislavy patrilo do „Slobodnej Germánie“ (Germania Libera). Cez toto územie viedli dve transeurópske obchodné cesty: Dunajská a Jantárová. Týmito cestami sa rímsky tovar dostával do barbarika. Germánske elity bohatli z obchodu a colných poplatkov na rímsko-germánskej hranici, ich moc a bohatstvo dokumentujú stavby budované na rímsky spôsob rímskymi architektmi a staviteľmi (Bratislava-Devín, Bratislava-Dúbravka, Stupava a i.).

V rámci výskumného projektu bude realizované porovnávacie štúdium rímskych stavieb z rímskej ríše a z územia za rímskou hranicou. Jedná sa predovšetkým o rímsko-germánsku vidiecku usadlosť s rímskym kúpeľom (balneum) a rímskou halovou stavbou na skladovanie poľnohospodárskych produktov (horreum) v Bratislave-Dúbravke. Z usadlosti pochádzajú početné rímske výrobky, mince, keramika a početná kolekcia vzácneho viacfarebného mozaikového skla (millefiori). Sklo pochádzalo z tabletov a mís na ovocie určených pre tunajšiu germánsku kniežaciu dynastiu.

V roku 2010 sa po prvýkrát v strednej Európe podarilo počas archeologického výskumu v Zohore preskúmať neporušený germánsky kniežací komorový hrob s bohatou výbavou z 2. storočia po Kr. Jedná sa predovšetkým o vzácne bronzové a sklenené nádoby dovezené z Rímskej ríše. Nálezisko bolo mocenským centrom germánskych kráľov a kniežat na Jantárovej ceste blízko rímskej hranice. Výskumný projekt bude tiež zameraný na porovnávacie štúdium rímskych nálezov z rímskej ríše a z nálezísk zo západného Slovenska, predovšetkým z lokalít Bratislava-Dúbravka a Zohor.

doc. dott. Fabiano Gritti, PhD.
Politické a interkultúrne vzťahy medzi Talianskom a Slovenskom v období od prvej svetovej vojny do konca druhej svetovej vojny

Počas posledných dvadsať rokov vyšli na Slovensku a v Taliansku publikácie, ktoré výrazne prispeli k poznaniu kultúrnych, politických a diplomatických vzťahov medzi Slovenskom a Talianskom v 20. storočí, no napriek tomu ostáva v tomto ohľade ešte veľa neprebádaných oblastí. Cieľom projektu je prispieť k zmapovaniu vývinu politických a kultúrnych vzťahov medzi týmito dvoma národmi v medzivojnovom období.

Znalosti talianskych intelektuálov týkajúce sa slovanských národov v strednej Európe mali medzery. Ich poznanie slovanského sveta bolo poznačené neznalosťou, predsudkami a skutočnými fóbiami alebo záviselo od toho, ako si predstavovali postavenie Talianska v geopolitickom priestore medzi Balkánom a strednou Európou.

V 19. storočí kolísali postoje talianskych intelektuálov medzi dvoma krajnosťami. jedných desila predstava panslavizmu, a preto uprednostňovali úlohu Uhorska a stavali sa proti emancipačným pohybom slovanských národov žijúcich na území Rakúsko-Uhorskej monarchie. Druhú krajnosť predstavoval Giuseppe Mazzini, ktorý, naopak, zdôrazňoval úlohu českého národa v boji o slobodu Európy proti Rakúšanom a vnímal Čechov ako bariéru proti ruskému panslavizmu.

Tieto postoje podmieňovali to, ako talianski intelektuáli vnímali slovanské národy až do začiatku 20. storočia, keď ich udalosti prvej svetovej vojny prinútili zaujať jasnejší a uvedomelejší postoj. Došlo k odvážnemu uznaniu nezávislosti českých a slovenských légií, ktoré bojovali na talianskom fronte, čo v konečnom dôsledku znamenalo faktické uznanie Československa ešte skôr, než sa Československo objavilo na mape sveta. Týmto sa začalo obdobie rozvíjania vzťahov medzi Talianmi a Slovanmi z rodiaceho sa Československa, hoci niekedy pod vplyvom bývalého spôsobu uvažovania. Kultúrne a diplomatické vzťahy nabrali na intenzite v súvislosti s vývojom svetového konfliktu, keď politici fašistického Talianska museli znova zaujať postoj, tentokrát k rozpadu Československa a k boju Slovákov za samostatnosť.

Vo výskume sa budeme opierať o doteraz publikované materiály o taliansko-slovenských politicko-diplomatických vzťahoch (v rámci Československa i mimo tohto rámca) a naším zámerom bude snaha doplniť ich biele miesta, no stredobodom nášho záujmu bude predovšetkým vývin kultúrnych taliansko-slovenských vzťahov, činnosť slavistov v Taliansku, činnosť kultúrnych inštitútov a pôsobenie českých a slovenských lektorátov v Taliansku, činnosť súvisiaca s vydávaním kultúrnych časopisov a prekladateľská činnosť.

Mgr. Peter Jašek, PhD.
Slovenský disent a jeho kontakty s Talianskom (1965 − 1989)

Výskumný projekt si kladie za cieľ analyzovať vzťahy opozície a odporu proti komunistickému režimu na Slovensku a jeho vzťahy s Talianskom v rokoch 1965 − 1989. Projekt je pokračovaním výskumných projektov z rokov 2015 a 2016 s rovnakým názvom a s cieľom prehĺbiť predchádzajúci výskum. Kontakty medzi Talianskom a slovenským disentom prebiehali v dvoch kľúčových okruhoch. Predovšetkým išlo o kontakty tajnej cirkvi, ktorú môžeme charakterizovať ako najsilnejšiu súčasť odporu proti komunizmu na Slovensku. Slovenská kňazská emigrácia sa sústreďovala v Ríme okolo Slovenského ústavu svätého Cyrila a Metoda, ktorý bol zároveň hlavným vydavateľom náboženskej literatúry, následne tajne distribuovanej na Slovensku. Osobitný význam malo aj spravodajstvo slovenskej redakcie Rádia Vatikán. V rámci tohtoročného výskumu bude ťažisko zamerané na obdobie 60. a 70. rokov. Cieľom bude zistiť ako prebiehali kontakty medzi slovenskou emigráciou v Ríme a tajnou cirkvou na Slovensku. Popri tom výskum analyzuje ako ovplyvnilo slovenskú cirkev vysielanie Vatikánskeho rozhlasu.

Druhý okruh kontaktov predstavovali styky Alexandra Dubčeka, ktorý sa stal v období po okupácii a následnej normalizácii jedným z popredných oponentov režimu a bol prísne kontrolovaný. Projekt sa zameria na smutný epilóg socializmu s ľudskou tvárou a krvavé potlačenie protiokupačných protestov v roku 1969, ako aj odporom proti nastupujúcemu normalizačnému režimu. K sledovanému obdobiu sú v rámci archívu ministerstva zahraničných vecí k dispozícii prichádzajúce a odchádzajúce telegramy do roku 1970.

PhDr. Emauel Jirkal, PhD.
Ariani a katolíci vo Vandalskom kráľovstve v 5. st. po Kr.

Vandali sa stali kresťanmi ariánskeho vierovyznanie zrejme niekedy v druhej polovici 4. st. po Kr. Svoje ariánstvo si udržali aj po svojom príchode na územie Rímskeho impéria a aj po prechode do severnej Afriky. V severnej Afrike založili kráľovstvo s centrom v provincii Africa prokonsularis, ktoré sa udržalo viac ako jedno storočie. Jeho významným rysom bolo „bojovné“ ariánstvo, ktoré Vandali využívali na vytvorenie svojej identity jasne odlíšenej od podmaneného afrorománskeho obyvateľstva, ktoré bolo takmer výlučne katolícke, ak odhliadneme od rôznych heretických a schizmatických skupín. Projekt sa chce venovať na základe štúdia pôvodných prameňov (medzi najdôležitejšie patrí Historia persecutionis Africanae provinciae sub Geiserico et Hunirico regibus Wandalorum od Victora z Vity) procesom a ich príčinám, ktoré podporovali Vandalské postupy pri formovaní a vytváraní ich kráľovstva a nimi zvolenú cestu jasného odlíšenia sa od obyvateľstva dobytých území, čo sa nakoniec ukázalo ako neschodná cesta a viedlo k zrúteniu sa Vandalskej ríše, hoci len vďaka vonkajšiemu tlaku zo strany cisára Iustiniana.

Dr. phil. Beata Katrebová Blehová
Alexander Dubček a Taliansko, 1968 – 1992

V období normalizácie si vedenie PCI v podstate po celý čas udržiavalo vieru v refomovateľnosť komunistických režimov, od československého vedenia požadovalo návrat k reformnému procesu, rehabilitáciu reformných komunistov. Naďalej existovali neformálne styky s Dubčekom. Tieto pomerne časté kontakty udržiaval Luciano Antonetti, ktorý na Slovensko pravidelne cestoval. Jeho osobný fond je umiestnený v Biblioteca centrale Ruffilli na Bolonskej univerzite a obsahuje dosiaľ neprebádanú pramennú bázu k významu Dubčeka pre taliansko-slovenské vzťahy. Za vyvrcholenie snáh o rehabilitáciu Dubčeka možno považovať publikovanie jeho rozhovoru v tlačovom orgáne PCI L´Unità 10. januára 1988. Vedenie PCI na čele s generálnym tajomníkom Alessandrom Nattom konsekventne požadovalo od Gorbačovovho vedenia prehodnotenie sovietskeho postoja k reformnému procesu v Československu v období Pražskej jari, nechávalo vo vlastných denníkoch publikovať proreformné postoje časti sovietskej inteligencie, čo vyvolávalo v Prahe veľké znepokojenie pretraktované na najvyššej úrovni počas stretnutia medzi Gorbačovom a Husákom 12. apríla 1988. Okolnosti Dubčekovej cesty do Talianska v novembri 1988 v súvislosti s udelením čestného doktorátu Bolognskej univerzity nie sú takisto dostatočne objasnené, keďže vedenie KSČ mu dlho nebolo ochotné udeliť vycestovacie víza. V rokoch 1990 – 1992 Dubček niekoľkokrát navštívil Taliansko, ktoré si mimoriadne obľúbil. V širšom medzinárodnom kontexte je nutné osvetliť, do akej miery sa vo vlastnom politickom programe nechal inšpirovať práve talianskym prostredím.

Neprebádanou zostáva aj problematika celkového postoja PCI k normalizačnému vedeniu, predovšetkým k osobe Gustáva Husáka. K tejto otázke bude nutné preštudovať fond Enrica Berlinguera a Alessandra Nattu v Archivio Istituzione Gramsci v Ríme.

Pre doplnenie celkového obrazu roku 1968 a jeho významu pre slovensko-talianske styky je nutné prebádať fondy archívu ministerstva zahraničných vecí Talianskej republiky (Archivio del Ministero degli Affari Esteri), pričom v popredí stojí otázka reakcie talianskej vlády na tieto udalosti. Výsledkom výskumu bude samostatná vedecká štúdia.

Mgr. Robert Gregor Maretta
Pápežské privilégiá pre premonštrátov na Slovensku v 13. a 14. storočí

Premonštráti patrili v stredoveku medzi najvýznamnejšie rehoľné spoločenstvá na Slovensku. Ich význam v dejinách Slovenska umocňuje i fakt, že okrem čisto náboženskej funkcie pôsobili niektoré ich konventy aj v oblasti svetského práva, v ktorej plnili funkciu hodnoverných miest (loca credibilia), t. j. verejných notariátov zároveň spojených s fungovaním oblastných verejných archívov (archivum publicum seu regnicolare).

Dejinám premonštrátov na Slovensku sa v posledných desaťročiach venuje čoraz viac pozornosti, jednak v rámci záverečných prác a jednak v odborných štúdiách o jednotlivých konventoch alebo o diplomatickej činnosti hodnoverných miest pri týchto konventoch. V oblasti diplomatiky sa doteraz najväčšia pozornosť venovala tzv. zakladajúcim listinám niektorých kláštorov. Pápežským listinám sa vo vzťahu k premonštrátom na Slovensku (v Uhorskom kráľovstve) doteraz venovala menšia pozornosť. Všetky doterajšie práce sú venované len historickému vývoju a nezaoberajú sa podrobnejšou diplomatickou analýzou pápežských listín vydaných pre premonštrátov, lebo ich pravosť doteraz považovali za bezproblémovú. Predchádzajúci výskum potvrdil podozrenie, že v uhorskom prostredí došlo k pozmeneniu textu pápežských listín pre túto rehoľu.

Cieľom projektu bude pokračovanie vo výskume pápežských listín vydaných pre premonštrátske kláštory na Slovensku (v Uhorskom kráľovstve) so zameraním na 13. a 14. storočie.

Mgr. Katarína Nádaská, PhD.
Ikonografia sv. Alžbety Uhorskej v Santa Maria Donna Regina, Diecézne múzeum v Neapoli

Cieľom projektu je výskum ikonografie alžbetínskych Giottových fresiek zo 14. storočia v kostole Santa Maria Donna Regina v Neapoli a absolvovanie stáže v Diecéznom múzeu, ktoré sídli v tomto sakrálnom objekte.

Výskum sleduje, ako sa vzájomne ovplyvnili stredoeurópska tradícia z územia Slovenska a juhoeurópsky kozmopolitný Neapol.

Klariský kláštor a kostol Santa Maria Donna Regina Vecchia založila začiatkom 14. storočia uhorská princezná a neapolská kráľovná Mária (1257 – 1323), ktorá si z vlasti priniesla kult sv. Alžbety, znázornený na freskách s výnimočnou ikonografiou svätej. Podobné prvky nesie aj o storočie mladšia alžbetínska ikonografia dómu sv. Alžbety v Košiciach. Predpokladá sa tu analógia s ikonografiou v dóme sv. Alžbety v Košiciach na severnom portáli a hlavnom oltári.

Komparatívny výskum by mohol poodhaliť možné vplyvy medzi Košicami a Neapolom. Dané výsledky konkrétne poslúžia k lepšiemu poznaniu ideového programu výstavby košického dómu. Témy ikonografie sv. Alžbety Košíc a Neapola neboli z hľadiska svojho kultúrneho vplyvu preskúmané ani v stredoeurópskej ani v talianskej historiografii.

Projekt môže priniesť nové poznatky v historickej vede, muzeálnej praxi a zlepšiť spoluprácu dvoch častí Európy, ktoré sú geograficky síce vzdialené, ale historicky a myšlienkovo aj veľmi blízke.

ThDr. Peter Slepčan
Vzťah Slovenska a Sovietskeho zväzu (1918 – 1945)

Štúdium vzťahov Slovenska a Sovietskeho zväzu si zasluhuje osobitnú pozornosť z viacerých dôvodov. V komunistickej historiografii boli tieto vzťahy interpretované účelovo a jednostranne. Sovietsky zväzu sa pokladal za krajinu, ktorá bola najbližšia a garantovala bezpečnosť a stabilitu. Veľký dôraz sa kládol na pomoc počas druhej svetovej vojny a v jej rámci sa vyzdvihovala bojová solidarita. Takáto interpretácia viedla k idealizácii, nereálnemu a nekritickému pohľadu. Navyše je potrebné uvedomiť si rôznorodý charakter týchto vzťahov, daný existenciou prvej Československej republiky, druhej Česko-Slovenskej republiky a prvej Slovenskej republiky. Každý z týchto štátnych útvarov existoval v určitých konkrétnych podmienkach a jeho vzťah k Sovietskemu zväzu sa v závislosti od rôznych medzinárodných okolností menil a vyvíjal. Vývoj vzťahov závisel aj od postoja politických elít jednotlivých štátnych útvarov a ich politických režimov. Osobitné slovensko-sovietske vzťahy po vzniku prvej Slovenskej republiky sa ani nemohli rozvinúť, pretože boli podmienené vzťahom dvoch totalitných veľmocí – Sovietskeho zväzu a Nemecka. Keď v roku 1939 došlo k uzavretiu paktu Ribbentrop-Molotov, ktorý znamenal vymedzenie sfér vplyvu a spoluprácu oboch veľmocí, vzťahy Slovenska a Sovietskeho zväzu sa zlepšili aj napriek predchádzajúcemu odmietaniu sovietov zo strany vládnych slovenských činiteľov. Keď Nemecko začalo vojnové operácie proti Sovietskemu zväzu, Slovensko tiež zmenilo svoju politiku a pridalo sa k Nemecku. Tieto aspekty sú mimoriadne zaujímavé zo strany reakcii vatikánskej diplomacie. Ako hodnotila postoje a metamorfózy vzťahov medzivojnového Česko-Slovenska a prvej Slovenskej republiky k Sovietskemu zväzu? Hralo v tomto hodnotení nejaký osobitý význam Slovensko? Aké boli očakávanie Svätej stolice voči Slovensku? Usilovalo sa ich Slovensko naplniť? Ako sa k tomu stavala Svätá stolica? To sú legitímne otázky, na ktoré sa budeme usilovať získať odpovede v rámci nášho výskumného projektu.

Chceme sa osobitne zamerať na špecifické obdobie rokov 1939 – 1945, teda na roky pred bezprostredným vplyvom komunistickej ideológie na Slovensko, keď Slovensko patrilo do sféry záujmov nacistického Nemecka. V Rusku sa od roku 1917 dostala k moci boľševická strana, ktorá začala šíriť v teórii a uplatňovať v praxi komunistickú ideológiu. Táto ideológia bola internacionálna. Predpokladala vypuknutie celosvetovej socialistickej revolúcie, a to aj v bezprostredne susediacich krajinách. Svätá stolica so znepokojením sledovala rozširovanie tejto agresívnej ideológie a v roku 1937 ju odsúdila hlasom pápeža Pia XI. v encyklike Divini redemptoris. Pápež odsúdil iste aj s ohľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu v Španielsku komunizmus, jeho ideologické postuláty a prax. Pápež upozornil na to, že komunizmus sa šíri vďaka premyslenej a dobre naplánovanej propagande a ľahko pochopiteľnej a prijateľnej ideológii. Zároveň upozornil na to, že k šíreniu komunizmu prispela aj náboženská a mravná kríza liberálnej a sekulárnej západnej spoločnosti. Od boľševickej revolúcie si Svätá Stolica bola dobre vedomá nepriateľského postoja komunizmu proti kresťanstvu. Všímala si Rusko a hľadala kroky na pomoc utláčaným kresťanom. Takmer hermetická uzavretosť štátnych hraníc Sovietskeho zväzu sťažovala akúkoľvek misijnú prácu.

Vatikán využíval potenciál malého Slovenska vo vzťahu k Sovietskemu zväzu opakovane. Bol si dobre vedomý kvalít Slovákov, ktorí majú jazykovú blízkosť k iným slovanským národom a nemajú minulosť zaťaženú protiruskými stereotypmi. Organizovanie nového rímskeho kolégia Russicum bolo v roku 1929 zverené slovenskému jezuitovi P. Vendelínovi Javorkovi. V Russicu bolo formovaných niekoľko Slovákov.

Druhou zaujímavou oblasťou bolo vysielanie slovenských misionárov generálom jezuitov P. W. Ledochóvskim v spolupráci so Štátnym sekretariátom Svätej stolice.

Treťou oblasťou je prítomnosť slovenských vojenských duchovných na územiach Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, okupovaných nemeckou armádou počas druhej svetovej vojny. Túto prítomnosť vatikánska diplomacia opakovane využívala na zistenie aktuálneho stavu života tamojších kresťanov. Práve slovenskí vojenskí duchovní boli autentickým zdrojom informácií o skutočnom stave zdecimovanej gréckokatolíckej cirkvi, ale aj o všeobecných náboženských pomeroch na územiach okupovaných nemeckou armádou.

Bude zaujímavé pokúsiť sa analyzovať a zhrnúť celkový prínos Slovenska pre Rusko a Ukrajinu v rámci aktivít vatikánskej diplomacie. Treba aj odpovedať na otázku, do akej miery boli hodnotné a použiteľné informácie, získané cez „slovenský kanál“ pre vatikánsku diplomaciu. V týchto súvislostiach nemožno zabudnúť na osobitné aktivity chorvátskeho kňaza Tomislava Poglajena-Kolakoviča, ktorý sa v rokoch 1943 – 1945 zdržoval na Slovensku a deklaroval poverenie zvláštnej misie v Rusku. Práve Kolakovič a jeho slavjanofilské a rusofilské názory mali veľký vplyv na generáciu mladých slovenských inteligentov.

Mgr. Igor Strnisko, PhD.
Slovensko-talianske vzťahy v druhej polovici 30-tych rokov 20. storočia. Propaganda ako účinný nástroj ovplyvňovania verejnej mienky

Cieľom projektu je (v nadväznosti na predchádzajúci výskum) pokúsiť sa zistiť, akým spôsobom vplývala talianska medzivojnová a vojnová propaganda na prezentáciu vnútropolitického obrazu a zahraničných aktivít Mussoliniho Talianska v slovenských, menšinových a regionálnych periodikách v čase 1. ČSR a v neskoršom období v rozhlasovom vysielaní a talianskej filmovej produkcii, ktorá sa počas vojnových rokov na Slovensku premietala vo vybraných bratislavských kinách. Projekt som rozdelil na dva sledované obdobia.

Tým prvým je obdobie rokov 1935 – 1939, v ktorom sa sústredím na to, ako o politickom, kultúrno-spoločenskom vývoji a vojenských aktivitách Talianska informovali vybrané slovenské, menšinové a regionálne periodiká: Slovák, Grenzbote a Podkarpatské hlasy z Užhorodu. Rovnako sa pokúsim analyzovať činnosť Talianskeho kráľovského Konzulátu v Bratislave, spojeného v tomto období, najmä s osobou konzula Francesca Lo Fara.

V druhom sledovanom období rokov 1939 – 1943 sa zameriam na aktivity talianskeho kráľovského Konzulátu (od novembra 1939 Vyslanectva), ktoré v spolupráci so slovenským Ministerstvom zahraničia usporiadali viacero kultúrno-spoločenských akcií, vedeckých konferencií, prednášok a zahraničných pracovných ciest určených pre univerzitných profesorov, inžinierov a novinárov. Ďalej sa pokúsim získať nové informácie o výmenných mládežníckych pobytoch Hlinkovej mládeže (HM) v Taliansku a talianskej Gioventú Italiana Littorio (GIL) na Slovensku. Bude zaujímavé sledovať do akej miery sa slovenský Úrad propagandy, pod vedením Karola Murgaša, spolupodieľal na uvedených aktivitách. Svoju pozornosť tiež upriamim na to, ako o talianskej kultúre, vnútropolitickej situácii a vojenskom ťažení Talianska informovala Slovenská tlačová kancelária.

Pokúsim sa zistiť kto, v akých reláciách a v akom časovom intervale informoval poslucháčov v Slovenskom rozhlase o talianskych dejinách, výtvarnom umení, hudbe a situácii talianskeho vojska na medzinárodných bojiskách. Platí to aj recipročne.

Dôležitú úlohu vo vojnovej propagande zohral film. V rímskych archívoch sa pokúsim zistiť na akej úrovni prebiehala spolupráca medzi Slovenskou filmovou spoločnosťou Nástup a talianskymi filmovými spoločnosťami UFA a UNEP. Je zaujímavé sledovať ako do kontextu vojnovej propagandy zapadá premietanie filmu Alcazar, ktoré sa uskutočnilo na prelome rokov 1940/1941 v bratislavských kinách. Mojím cieľom je nájsť informácie, týkajúce sa premietania tohto filmu. Výsledky projektu zhrniem do štúdie, ktorá vyjde v niektorom z odborných historických časopisov.

Mgr. Jana Zaťková, PhD.
Slováci na talianskom fronte Veľkej vojny v prameňoch talianskych archívov

V rámci slovenskej historiografie sa doteraz nerealizoval podrobnejší výskum dokumentov viažucich sa k bojovému nasadeniu Slovákov na talianskom fronte počas 1. svetovej vojny v talianskych archívoch. Po vypuknutí 1. svetovej vojny v júli 1914 zostalo Taliansko aj napriek spojeneckej zmluve s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom neutrálne. Do vojny vstúpilo až v roku 1915 na stane Dohody. Dňa 23. mája 1915 vypovedalo vojnu Rakúsko-Uhorsku. Vznikol tak nový front, ktorého najkritickejšia časť bola v povodí rieky Soča. Od 24. mája 1915 sa tu jednotky talianskej 2. a 3. poľnej armády pokúšali prekročiť hranice s Rakúsko-Uhorskom. Rakúsko-Uhorsko sem postupne presunulo 5 divízií z Balkánu a 3 divízie z Haliče a vytvorilo tu veliteľstvo 5 poľnej armády na čele s generálom Svetozárom Boroevićom de Bojna. V rámci 14. pešej divízie tu bojovalo aj množstvo Slovákov, predovšetkým v radoch 71. pešieho (trenčianskeho) pluku a 72. pešieho (bratislavského) pluku. V priebehu rokov 1915 – 1917 sa rieka Soča stala dejiskom 11 bitiek. Úspech však zaznamenala rakúsko-uhorsko-nemecká ofenzíva smerujúca na Kobarid, ktorá sa začala 24. októbra 1917. Jej výsledkom bol úspešný prielom a posunutie frontu o 96 km smerom do vnútrozemia a stiahnutie sa talianskych jednotiek za rieku Piava. Na jar 1918 začalo Rakúsko-Uhorsko pripravovať novú ofenzívu.

Rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave sa začala 15. júna 1918. V rámci nej boli nasadené aj jednotky s prevahou Slovákov. Bitka sa skončila ústupom rakúsko-uhorských jednotiek a v podstate znamenala koniec nádejam rakúsko-uhorskej monarchie na víťazstvo vo vojne. Na talianskej strane bojovali taktiež Slováci v rámci československých légií. Legionári sa regrutovali z radov českých a slovenských zajatcov. Talianska vláda oficiálne súhlasila s ich vytvorením až po porážke talianskej armády pri Kobaride v októbri 1917. Dňa 21. apríla 1918 bola uzatvorená zmluva medzi talianskou vládou a Československou národnou radou v Paríži o zriadení samostatného československého vojska v Taliansku. Postupne sa sformovali strelecké pluky a špeciálne guľometné roty, ktoré boli 23. apríla 1918 zjednotené do 1. československej divízie, ktorá bola v júli 1918 prečíslovaná na 6. divíziu. Tá bola v auguste presunutá na front a nasadená v priestore medzi Gardským jazerom a riekou Adiža na úseku Altissima, kde sa vyznamenala počas bojov na kóte 703 nazývanej Doss Alto. Po skončení vojny sa legionárske vojsko z Talianska vrátilo už v decembri 1918 do Československa.

Cieľom projektu je realizovať výskum slovacikálnych militárií v Taliansku vo fondoch Archívu Historického úradu Hlavného štábu armády (Archivio dell'Ufficio Storico dello Stato Maggiore dell'Eserecito) – predovšetkým vo fondoch E-12 Documenti dei comandi corpi ed unità austrungariche e germaniche, E-14 Carteggio IGM Comando Supremo, E-4 Carteggio 1° GM del Comando Supremo, ktoré by prispeli k výskumu 1. svetovej vojny na Slovensku a priniesli nové poznatky o slovenských vojakoch bojujúcich na talianskom fronte v konfrontácii s prameňmi rakúskych, slovenských a iných archívov.